Kurátor: Tomáš Mazač
29. 4. - 6. 6. 2004
Krajina pokojného okamihu a trvalých podstát
Keď sa František Dejčík pred štyrmi desaťročiami prisťahoval do Ružomberka, veľmi dobre
si uvedomoval, že sa ocitol vo významnom centre tvorivej fotografie (doteraz má mesto
silné zázemie v dvoch medzinárodných fotosalónoch: Fotofórum a Strom). V Ružomberku sa
čoskoro stal vystavujúcim členom Fotoklubu Liptovského múzea, viedol rybárpoľskú
fotoskupinu Hélios. V prvej polovici 70. rokov získal na ružomberskom Fotofóre jednu z
cien za cyklus fotografií z výstavby priehrady Liptovská Mara, Grand prix na
špecializovanej medzinárodnej súťaže Tatra objektívom aj cenu s diplomom v Kanade na
súťaži Habitát za fotografie unikátneho zoskupenia dreveníc Bobrova raľa v Podbieli na
Orave. Dejčíkovu krajinársku tvorbu ocenili poroty na salónoch vo Fínsku, Rumunsku,
Japonsku, Maďarsku, Španielsku, Francúzsku, Argentíne, našu fotografiu reprezentoval v
austrálskych mestách Perth, Adelaide a Alice Springs.
Ambíciou mnohých fotografov býva zachytiť svet ľudí, udalostí, životné prostredie,
komornú atmosféru zátiší, rôznorodú krajinu. František Dejčík sa na výstavách a vo
fotografických časopisoch predstavoval najmä ako portretista a krajinár. Od polovice 80.
rokov začal trvalo spolupracovať s časopisom Matice slovenskej Slovensko a s periodikami
vydavateľstva Orbis v Prahe. Jedno desaťročie, až do roku 2001 pracoval ako fotograf v
Tlačovej agentúre Slovenskej republiky pre oblasť súčasného Žilinského samosprávneho
kraja a na území presahujúcom do Vysokých Tatier a na stredné Považie, takže sa zákonite
venoval aj reportážnej fotografii. Na tejto výstave sa predstavuje jedinou polohou
svojej tvorby – krajinárskou výtvarnou fotografiou.
Ak prijmeme toto žánrové vymedzenie, je potrebné zdôrazniť, že téma krajiny sprevádza
Františka Dejčíka od začiatkov jeho fotografických aktivít a dodnes mu zostáva základným
východiskom a príťažlivým objektom. Pri tejto prezentácii nie je dostatočný priestor na
časový prierez štyroch desaťročí, počas ktorých sa menil a vyvíjal výtvarný názor
fotografa na stvárnenie krajiny a na jej takpovediac premeny, ktorými zákonite
prechádzala počas významných priemyselných a stavbárskych investícií, pri prírodných
katastrofách či po necitlivých zásahoch človeka. Výstava prostredníctvom krajiny,
architektúry a nevyzývavej prítomnosti človeka v nej má na zreteli zväčša iné než
hektické a unáhlené plynutie času. Pri Dejčíkových fotografiách sme v konkrétnych
obdobiach či okamihoch ich vzniku a súbežne sa dostávame o desaťročia ba aj celé
stáročia v minulosti, vo vzdialenej histórii. Prítomnosť a spomienka sa neraz ukladajú
na ploche fotografie ako nedeliteľný celok, obraz vnímame momentálnym pocitom, a môžeme
si ho doplniť vlastnou skúsenosťou, konkrétnymi vedomosťami.
Napokon, v tomto je aj zmysel a ak chcete poslanie krajinárskej tvorby Františka Dejčíka:
sme pamätníkmi nášho plynúceho života, prítomnými svedkami národnej histórie, hrdými
(alebo neraz aj ľahostajnými) obyvateľmi Slovenska, ktoré práve prostredníctvom krajiny
a ľudí, čo jej generačnými štafetami nenápadne, no vytrvalo vtláčali výraznú pečať,
formuje naše vedomie a neodškriepiteľne ovplyvňuje naše estetické vnímanie a umelecké
vyjadrovanie.
Zo životopisu Františka Dejčíka sa žiada pripomenúť ešte aspoň to, že sa narodil 21.
septembra 1938 v Čadci. Zázemie v detstve mal vo svojom rodičovskom dome v obci
Svrčinovec. Roku 1975 absolvoval štúdium na Inštitúte výtvarnej fotografie v Brne v
triede prof. K. O. Hrubého. Od roku 1995 spolupracuje s vydavateľstvom Knižné centrum v
Žiline, autorskými fotografiami a v niektorých prípadoch aj textom sa výrazne podieľal
na jeho obrazových publikáciách Žilinský kraj, Svrčinovec, Vlkolínec – Perla Svetového
dedičstva, Severozápadné Slovensko, portfólia o Žiline Klenot na Váhu, Žilina a okolie,
fotografiami z viacerých regiónoch Žilinského kraja obohatil aj najnovšiu publikáciu
Slovensko – kus Európy, ktorý stojí za návštevu. V rokoch 2002 – 2004 pôsobil ako
kronikár Žilinského samosprávneho kraja.
DUŠAN MIKOLAJ