kurátor: Mira Putišová
11. 08. 2005 - 09. 10. 2005
Výstava fotografií trojice členov zo
skupiny Generácia ’74 v PGU.
Jedinečnosť tejto výstavy spočíva predovšetkým v prepojení a prezentácii dvoch
vzdialených období tvorby Jaroslava Horečného, Stanislava Hatalu a Jaroslava Hulku.
Starú tvorbu od novej oddeľuje úsek približne tridsiatich rokov. Evidentná vizuálna
odlišnosť ich fotografií, spôsobená dlhým časovým odstupom, tak ponúka mnoho zaujímavých
pohľadov na toto médium.
Spojivom v tvorbe a živote autorov bola v rokoch 1974 – 1979 Skupina Generácia ’74, v
ktorej okrem nich pôsobili aj V. Bača a J. Schramek. Dôvodom jej vzniku bola snaha
vyčleniť sa ako alternatíva ponúkajúca inú, najmä kvalitnú fotografiu, odlišnú od
vtedajšej obvyklej formalistickej podoby poplatnej ideológii. Snaha priblížiť vizuálnu
podobu fotografie čo najviac ku iným výtvarným žánrom tak autorov viedla ku mnohým
zaujímavým experimentom.
Experiment ako cestu ku nápaditej fotografii v období existencie skupiny Generácia ’74
táto trojica autorov uchopila z viacerých hľadísk v rovine témy, formy, či tvaroslovia.
S. Hatala sa vo svojich portrétoch snažil zachytiť predovšetkým atmosféru, v ktorej
snímka vznikala a v aktoch zas pracoval s netradičnou perspektívou a uhlami pohľadu.
Veľkú časť fotografií J. Horečného tvorili kompozície zložené z na prvý pohľad
nesúrodých prvkov, v ktorých analyzoval ich vzájomné vzťahy Zároveň cez rôzne artefakty
podával výpoveď o konkrétnom jedincovi. Osobitosť fotografického jazyka J. Hulku
spočívala v poňatí obsahu plochy fotografie, ktorú často vypĺňal obrovský makrodetail a
zvyšok celku zostával pre diváka dráždivo neznámy. Makrodetail sa tak stal samostatným
geometrickým obrazcom s kompaktnou farebne jednotnou plochou. J Horečný ďalej pútal
pozornosť netradičným rámovaním fotografií a aplikovaním osobitých techník. Využitie
svetlocitlivosti papiera ho priviedlo ku vzniku niekoľkých zaujímavých sérií fotogramov.
So svetlom experimentoval aj S. Hatala, využívajúc postup solarizácie. J. Hulka zas
ponúkol zaujímavé prepojenie textilu a fotografie. Obsahová stránka staršej tvorby
autorov mala prvky symbolizmu, alebo z nich bolo cítiť emócie ako napríklad smútok, či
beznádej. Racionálne uvažovanie fotografov zas viedlo ku analýze tvarov, alebo sa
zamerali na zobrazovanie štruktúr.
Aj ich aktuálna tvorba je osobitá, hoci je úplne iného vizuálneho charakteru. Najmä S.
Hatala sa najviac vzďaľuje prejavu zobrazujúcemu predmetnú realitu a ponúka prienik do
najrozličnejších štruktúr a zvláštnych amorfných tvarov, ktorý podáva vo veľmi
intenzívnom kontrastnom kolorite. Nové fotografické štruktúry autora disponujú
nezvyčajnou hĺbkou, a tak obsahujú osobitý tretí rozmer. J. Horečný naopak venuje
pozornosť konkrétnej realite. Zachytáva poetiku krajinných výsekov, mestských prostredí,
či architektúr, ktoré často prechádzame bez povšimnutia. Zaujímajú ho predovšetkým
prirodzené farebné kontrasty v prírode, hra svetla a nápadité detaily. J. Hulka zas cez
svoje snímky transponuje svoj vlastný svet imaginácie. Jeho fotografie často obsahujú
znepokojivé napätie, ťarchu rôznych vízií a sú snového fantazijného charakteru.