11. 4. 2003 – 7. 5. 2003
kurátor: Mira Putišová
Alena Adámková sa predstavila novým projektom zameraným na fenomén novodobej komunikácie a jej médií. Vo výstavnom priestore vytvorila univerzálne komunikačné prostredie, zaaranžované tak, aby divák mal pocit, že je súčasťou istých komunikačných procesov, pričom pre výtvarníčku bola prioritným existencia prenosu informácie bez rozdielu, čo obsahuje.
Prostredie, na ktoré sa prácou výtvarníčky Aleny Adámkovej zmenila malá výstavná sieň PGU, ihneď divákovi vizuálne naznačuje tému, zastrešujúcu jej projekt. Komunikáciu môžeme považovať za jeden z hlavných atribútov výtvarného umenia, univerzálne zakódovanú v každom z diel ktoréhokoľvek výtvarníka. O jej existencii je možné uvažovať v týchto nasledujúcich rovinách: v prvom rade je obsiahnutá vo v určitej umeleckej výpovedi, teda v diele, ktoré v sebe nesie autorov individuálny vnútorný odkaz nasmerovaný na diváka a konkrétna práca výtvarníka vo forme obrazu, sochy, inštalácie, objektu, videa atď…) je jeho sprostredkovateľom, teda jej nositeľom. Iná poloha komunikácie je čitateľná vo forme výtvarného vyjadrenia, ktoré si fyzickú prítomnosť diváka, vedome definovanú a naprogramovanú autorom ako neoddeliteľnú súčasť diela vyžaduje, aby ako vzájomný dialóg mohol nastať. Príkladom tohto sú interaktívne diela, ktoré divák svojou prítomnosťou, napríklad pohybom spúšťa, čiže obojstrannú komunikáciu aktivuje, environmenty – prostredia ponúkajúce skúsenosti diváka komplex priestorových zážitkov, či najnovšie webové umenie. A najviac viditeľná je posledná rovina komunikácie obsiahnutej vo výtvarnom umení, a to v prípade, keď je témou výtvarnej realizácie.
Alena Adámková uvažuje nad komunikáciou a jej formami z rôznych uhlov pohľadu, uvedomuje si najmä jej absolútnu prítomnosť v živote jednotlivca, pozitívne ale aj negatívne vplyvy na každého z nás. Jej nový projekt ’’ komunikátor ’’ kontinuálne vyplynul z jej predošlých dvoch projektov, ktoré realizovala v minulom roku pre Synagógu – centrom súčasného umenia v Trnave a Galériu mladých v Nitre. Vtedy vytvorila pre oba výstavné priestory objekty z veľkorozmerných plátien – malieb, do obsahu ktorých sa premietlo jej zaujatie touto témou. Maľbu Alena Adámková pokladá za istú komunikačnú jednotku medzi ňou a prostredím a poukazuje na obojstranný vzťah medzi nimi. Priestorové objekty sa tak zároveň stali sprostredkovateľom komunikácie vo vzorci divák – priestor – autor.
Takýmto uvažovaním dospela k aktuálnemu na prvý pohľad (ne)maliarskemu projektu. Divák sa ocitne v „univerzálnom komunikačnom“ prostredí zaranžovanom tak, aby mu bol navodený pocit, že je súčasťou – istých komunikačných procesov odohrávajúcich sa v ňom. Komunikácia, čiže prenos informácií, je však v prvom rade jav fyzicky neuchopiteľný, vnímateľný len prostredníctvom jeho sprostredkovateľov, či už ide o rozhovor, tlačený novinový text, TV reportáž, telefonát alebo e – mailovú správu. Autorkino použitie jednotlivých artefaktov, ktoré ako nosiče, či spúšťače komunikácie slúžia, poukazuje na túto zaujímavú paradoxnú spojitosť. Komunikátorom – teda sprostredkovateľom informácie tu je v tejto miestnosti všetko, zastúpené v polohe hravej metafory, viažúcej sa k forme či k významu. Je to každý objekt, sololit, zrkadlo, aj tajomný aadamko ale aj divák. Pre výtvarníčku je prioritná ich existencia a najmä, že bez nich by proces komunikácie jednoducho nebol možný.
