Juraj Poliak – Pavillon des Cèdres

vernisáž: január 2021
trvanie výstavy: január/14. marec 2021
kurátorka: Mira Sikorová-Putišová

Výstava sa realizuje v čase uzavretia galérie a preto sme sa rozhodli sprístupniť ju on-line. Výstava je predĺžená do 14.3.2021, hneď ako bude možné, bude dostupná aj v bežnom režime otváracích hodín PGU pri dodržaní protipandemicých opatrení. Počas jej trvania budeme publikovať ďalší materiál, vrátane výstupov z výstavných priestorov. Sledujte preto našu webstránku, FB a profil galérie na Instagrame.

O súčasne online prezentovanej výstave Juraja Poliaka Pavillon des Cèdres si môžete vypočuť krátky telefonický rozhovor s riaditeľkou PGU v Žiline a kurátorkou výstavy Mirkou Sikorovou-Putišovou, odvysielaný na rádiu Devín.

VIRTUÁLNA PREHLIADKA VÝSTAVY JURAJ POLIAK - PAVILLON DES CÈDRES

Pavillon des Cèdres
Aktuálna výstava Juraja Poliaka je akoby „navrátením sa“ autora do sféry vizuálneho umenia vnímaného cez typický model médií maľby, objektu a inštalácie aj s interaktívnymi prvkami. „Navrátenie sa“ je zámerne uvedené s úvodzovkami, keďže ide o čiastočné zjednodušenie tvrdenia – Juraj Poliak zásadne trajektóriu tvorby vo výtvarnom umení neopustil, avšak na veľmi dlhú dobu na ňu nahliadal, uvažoval o nej a prakticky stále uvažuje z pozície umelca, ktorý bol (a je) aktívny ako tvorca i v sférach, ktorých základ vychádza z umení postavených na performancii a plynutí času – najmä divadla, kde výtvarné umenie nachádza svoje uplatnenie v podobe vytvárania scénografie a jej prvkov. I preto treba výstavu ponímať s uvedomením si uvedeného – temporalita, čiže plynutie času, tvorí zásadnú časť komplexu diel bez ohľadu na to, či ide o na prvý pohľad klasický obraz abstraktnej maľby alebo diela objektového/interaktívneho typu.

Jeho maľby sú nepochybne veľmi kultivovanou podobou abstrakcie, i keď pozornejšiemu divákovi (hoci by aj nebol oboznámený s autorovým pôsobením v sférach scénografickej tvorby či v projektoch hudobno/performatívno/výtvarného charakteru, ktorých je aktívnym spolutvorcom – najmä zoskupenie Med a prach), by nemalo ujsť, že sú vizuálnym výsledkom, ktorého podobu definoval konkrétny jav, aspekt, celok alebo fragment diela pochádzajúci z iných druhov umení – divadelné predstavenie, literatúra, v širšom ponímaní i z filozofie či spoločensko-vedných náuk, no i zo situácií z bežného života – podľa autora metafor bytia a jeho plynutia.

Tak ako je v sérii malieb vytváraných rozpíjaním pigmentu čínskeho tušu pôsobením počasia a prostredia, kde vznikali, prítomná referencia o procesuálnej zložke diela, je v iných obrazoch - spravidla prostredníctvom textu, zastúpená skutočnosť zviazaná s vybranou situáciou, no i s divadelnou inscenáciou, konkrétnym úryvkom z beletrie, ktoré sú pre autora v zmysle ich nadčasovosti dôležité, a on ich komunikuje prostredníctvom diela výtvarného umenia. Podobne realizácie objektového typu a inštalácie sú odkazmi na scénografie alebo performatívne projekty uskutočnené pre podujatia nezávislých divadelných zoskupení (účinkovanie Med a prach v rámci multižánrového scénického diela Zázraky/Miracles v roku 2017 v Bátovciach). Ich prenesenie do výstavného priestoru galérie tak priamo ponúka súvislosti ich vzniku a fungovania v mieste pôvodného predstavenia. Na druhej strane určite majú aj potenciál autonómnych diel objektu s pridanou zložkou interakcie (fyzickej – ako účasti diváka v komplexe diela či interaktívnej nestatickej zložky diela), a to bez ohľadu na to, či sú prezentované v typickom galerijnom prostredí.

Za dielami na výstave sa dá tušiť proces. V prípade malieb je ho možné ponímať ako spomalenie, zotrvanie na dlhší čas pri činnosti, ktorá ich generuje – bázou pre väčšinu z nich je totiž i napĺňanie drobných sklenených rúrok tušovým pigmentom vyžadujúci si sústredenie na prakticky monotónnu (prenesene i meditatívnu) činnosť, tiež procesy prírodného prostredia a podmienok, ktoré diela formujú (spolu s ich nepredvídateľnosťou a nemožnosťou zásahu autora do nich). V prípade ďalších obrazov je zas prítomné chápanie procesu ich tvorby v jeho komplexnosti - ako sústavy zastavení, hľadaní riešení, dopovedania príbehov a situácií, ktoré stoja na ich pozadí.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka výstavy

Juraj Poliak (1969) študoval v rokoch 1991 – 1997 na VŠVU v Bratislave, v ateliéri farebnej a voľnej grafiky (doc. V. Kolenčík). Popri voľnej tvorbe je aj grafický dizajnér - spolupracoval a spolupracuje s viacerými kultúrnymi subjektmi v Žiline - Bábkové divadlo Žilina, PGU v Žiline, ale aj mimo nej, je autorom dizajnu expozícií Múzea mincí a medailí v Kremnici, spoluautorom expozície Bábky v podkroví v Rosenfeldovom paláci v Žiline. Scénograficky sa podieľal na inscenáciách vo viacerých slovenských divadlách, za scénografiu inscenácie Mojmír II alebo súmrak ríše v SND získal v roku 2015 cenu Dosky. Je členom zoskupenia Med a prach, ktoré vo svojich realizáciách prepája prvky performancie, výtvarného umenia, divadla hudby a poézie. Žije v Žiline - Budatíne.

Realizáciu výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.


K vystaveným dielam

Juraj Poliak – SPEKTRUM HVIEZD LUBOŠA KÜRTHYHO, SPEKTRUM HVIEZD MARTINA CHMELÍKA, SPEKTRUM HVIEZD DANIELA HAAS KIANIČKU
maľba/objekt, 2020 -2021

Výtvarné diela Juraja Poliaka predstavujú expandovanú polohu grafiky, aktuálne i obrazu. Presahujú najmä do objektov a autor ich realizoval najmä v prvej polovici nultých rokov a boli reflexiami na stav mediálnej spoločnosti – chaos jej hodnotového systému. Vo viacerých prácach realizovaných na začiatku milénia bola ťažiskovým elementom kniha - ako výrazný symbol, odkaz na skúsenosť/múdrosť/vzdelanie, ale aj ako silné médium komunikácie a jeden z najdôležitejších kultúrnych fenoménov. Autor v tom čase v tvorbe uplatňoval aj reálne knihy ako readymades. Grafika (digitálna) v nich mala rolu integrujúceho prvku a nositeľa významových väzieb – napríklad v objektoch Twins (2003) alebo Traveling still (2002). „Cestujúce zátišie" síce reálne knihy neobsahuje, grafika/objekt je zložený z množstva častí, ktoré až vo výsledku ponúkajú jej obraz. Rozfázovanou/fragmentovanou, čiže narušenou kompaktnosťou je negovaním statickosti záberu/zátišia.

Trojica obrazov/objektov: Spektrum hviezd Luboša Kürthyho, Spektrum hviezd Martina Chmelíka a Spektrum hviezd Daniela Haas Kianičku sú v registri tvorby autora poslednými dielami – i tu je typický presah do iného média smerom od 2D k 3D. Abstraktné maľby vo vnútri vitrín odkazujú na tri knižnice, tri duchovné svety, troch vášnivých zberateľov kníh a historikov umenia, ktorí si zbierky kníh starostlivo budujú a úzkostlivo strážia. „Tieto tri maľby môžeme chápať ako portréty troch historikov umenia. Môžeme sa na ne dívať ako na spektrálnu klasifikáciu hviezd. Môžu nám pripadať aj ako chromozómy DNA. Alebo tam môžeme vidieť knižnice troch historikov umenia, a ich svety, ktoré títo moji blízki kremnickí kamaráti zhromažďujú, budujú a študujú. Každý z nich sa obklopuje inou problematikou, iným okruhom autorov, inými okruhmi tém. Občas sa dá z jednej DNA požičať zásadný titul do druhej DNA. Ale len nakrátko. Ako hovorí Martin Chmelík, knižnica to je kaplnka.“ (Juraj Poliak)


Juraj Poliak – MERCI
2020

Nedávny pobyt v Paríži autora podmienil vytvoriť diela, ktoré sa naň odvolávajú, skúsenosti, zážitky a vizuálne vnemy z tohto miesta ho inšpirovali k maľbám, ktoré prezentuje na aktuálnej výstave. Popri obraze Pavillon des Cèdres (inšpirovanom skleníkmi v Parc floral de Paris) je to aj Merci. Vychádza z mramorových tabuliek v kaplnkách, ktorými ľudia vyjadrujú poďakovanie za uskutočnenie zázraku (napr. vyzdravenia). Plynutím času sa ich kumuluje veľké množstvo a zhmotňujú metafyzický aspekt viery. Hoci ide o maľbu, obraz na prvý pohľad evokuje proces tlače v rozmiestnení a vrstvení plôch tabuliek, ale i textov – autor si vybral len tie, kde sa nachádza slovo Merci ako vyjadrenie, no i esencia vďaky – je zámerne znásobená, a jej výlučnosť podporuje aj bledá farebná škála obrazu s prevahou bielej (ne)farby.

„V každom z nás sa z času na čas objavuje túžba po zázraku. Počas svojej rezidencie v Paríži v roku 2019 som chodil po kostoloch a fotil mramorové tabuľky, ktoré ľudia upevňujú v kaplnkách ako poďakovanie za zázrak. Či už je objektívny, alebo subjektívny. Mám ich nafotené stovky, ale pre túto maľbu vybral som len tie, kde je iba slovo MERCI, dátum, prípadne iniciály. Zoradil som ich od najstaršej, ktorú som našiel, až po najmladšiu. Témou obrazu nie je zázrak, ale pokora.“ (Juraj Poliak)


Juraj Poliak - BLA-BLA-BLA
2020, čínsky tuš na plátne, 85 x 50 cm, 7 ks

V roku 2020 sa Juraj Poliak zapojil do festivalu nezávislého divadla a tanca KIOSK. V jeho programe ODIVO: Poézia mesta – Kiosk Edition (venovanému „neviditeľným“ lokalitám v Žiline z perspektívy nápisov, graffiti alebo odkazov na budovách) na svojom stanovisku na sídlisku Hliny VII v Žiline v približne trojhodinovej performancii napĺňal drobné sklenené rúrky pemzou z čínskeho tušu. Ukladal ich na pripravené plátna – rozostavoval ich, tak aby vytvárali text: bla-bla-bla. Performancia vyžadujúca si trpezlivosť, no i precíznosť v narábaní s drobnými predmetmi, zaujala nielen návštevníkov festivalu, ale aj viacero okoloidúcich a ľudí žijúcich v panelákoch okolo. Tuš z rúrok autor rozpíjal vodou z pripravených rozprašovačov (bolo pekné počasie). No podobne (ako aj v sérii Obrazy pre srnky) sa k slovu dostal faktor nevypočítateľnosti a náhody - ku koncu performancie prišla nečakaná, veľmi silná prietrž mračien a dážď zmyl prakticky všetko, aj so sklenenými valčekmi.


Juraj Poliak – VÝCHODOEURÓPSKA MELANCHÓLIA
2020, akryl na plátne, kombinovaná technika, 170 x 116 cm

Obraz Východoeurópska melanchólia a EU.GENUS (Tri kúpajúce sa ženy Karola Šmehyla) majú spoločnú črtu – v oboch je prítomný postup, ktorý by sme mohli nazvať rekonštrukciou (prenesene tiež archeológiou v zmysle narábania s konkrétnym artefaktom) udalosti/príbehu, ktorý autor prostredníctvom obrazu komunikuje, no takisto sú oba autorskou parafrázou/citáciou diela iného autora. Kým v prípade maľby EU.GENUS šlo o už neexistujúcu maľbu príbuzného J. Poliaka, ktorého našiel vo svojej rodovej línii (s potešujúcim zistením, že ide o výtvarného umelca), obraz Východoeurópska melanchólia má svoje vizuálne východisko v diele Alexa Mlynárčika Palm Beach (1979). V podstate ide o zdvojený efekt citácie, Mlynárčikovo dielo je citáciou obrazu Jeana-Augusta-Dominiqua Ingresa Turecký kúpeľ (1859-1863). Súčasťou obrazu Východoeurópska melanchólia sú však aj malé drobné archiválie. Jurajovi Poliakovi, ktorý má ateliér v dielňach Bábkového divadla Žilina, ich daroval Štefan Planka (1923 – 2018). Je pamätníkom začiatkov bábkového divadla, dlhé roky žil a pracoval v jeho dielňach. Práve tam sa okolo neho v 60., 70. a 80. rokoch sústreďovali žilinskí umelci, ktorým popri svojej práci pomáhal aj s realizáciou ich prevažne objektových diel. Okrem toho, že bol niekoľko desaťročí priateľom A. Mlynárčika, bol tiež regentom Argillie – v Mlynárčikovom team-workovom projekte a koncepte kráľovstva, jeho slovami „ready-made“ štátu.

Alex Mlynárčik a Štefan Planka v roku 1986 na základe pozvania Billa Kiehla (radcu a kultúrneho atašé USA) uskutočnili cestu po Spojených štátoch amerických. Obraz o nej, i keď nepriamo, sprostredkúva „archív Štefana Planku“ podarovaný Jurajovi Poliakovi. Odkladal si do neho rôzne materiály - týkajúce sa aj výpravy po USA, tiež fotokópie a fotky zo vzniku maľby A. Mlynárčika - Palm Beach (1979). Jeho súčasťou sú tiež zložky, kde si Š. Planka uchovával všetky dokumenty z cesty: mapy, prospekty, letenky, vstupenky, lístky z metra..., predmety, u ktorých takého precízne zhromažďovanie môžeme (z hľadiska ich banálnosti) aj nechápať, treba si však uvedomiť, že pre oboch (a najmä pre Š. Planku) vycestovanie na Západ v tom čase znamenalo neskutočný zážitok. Názov obrazu – Východoeurópska melanchólia, tak trefne pomenúva daný stav (snahu o uchovanie spomienky) – v činnosti archivácie týchto drobností u Š. Planku, no tiež i v maľbe Juraja Poliaka doplnenej týmito archiváliami, ktorý ňou znovu sprítomňuje zaujímavý (a pre mnohých neznámy) fragment z minulosti.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka výstavy


Juraj Poliak – TÚŽBA PO NEPRIATEĽOVI
2017, interaktívny zvukový objekt

Výraznou paralelou v tvorbe Juraja Poliaka je scénografia. Začal sa jej venovať približne pred desiatimi rokmi – je autorom viacerých realizácií pre bábkové divadlá (Žilina, Bratislava, Ostrava). Intenzívne spolupracuje aj so Slovenským národným divadlom. Objekt, ktorý pozostáva z organových píšťal, autor vytvoril ako súčasť celkovej scénografie pre hru Túžba po nepriateľovi od rakúskeho dramatika Bernharda Studlara, napísanej na objednávku SND s premiérou v roku 2017. Jednotlivé rozobraté píšťaly organu, na ktoré hrali aktéri, vytvárali zvukovú zložku hry (autorom hudby bol herec Daniel Fischer), no zároveň boli rekvizitami, a objekt ako taký jedným z ťažísk scény. Jeho prenesením do výstavného priestoru tak výstava otvára súvislosti scénografickej tvorby autora, no zároveň dielo v tomto prostredí nestráca nič na svojej výtvarnej autonómnosti. Podobne ako vo voľnej tvorbe vstupuje do popredia faktor privlastnenia si nájdeného predmetu - objavené píšťaly z nepoužívaného organu autor využil pri tvorbe scény. Takýto systém readymade-u je typický aj pre jeho staršie diela stojace na pomedzí grafiky a objektu.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka výstavy


Juraj Poliak – OBRAZY PRE SRNKY
2020, 55 x 80 cm, 20 ks

Na pozadí série obrazov menšieho formátu sa skrýva proces – Juraj Poliak pri ich realizácii použil vlastnú autorskú techniku, ktorá saturuje bežný (tradičný) spôsob maľby a využil ju aj pri iných obrazoch pre výstavu Pavillon des Cèdres. Proces maľovania sa odohráva takpovediac „v zastúpení“- vzniká rozpíjaním pigmentu čínskeho tušu, ktorý bol autorom vopred vložený do drobných sklenených rúrok rozostavených na ploche plátna podľa stanovenej schémy. V podstate ide o iný systém vytvorenia kompozície obrazu. Rukodieľnosť, čiže ťah štencom, autor nechal na poveternostné procesy – pigment je rozpúšťaný vplyvom vlhka alebo dažďa v prírodnom prostredí. Vo výsledku abstraktné kompozície však majú hmatateľný základ – sú ním tváre dôležitých výtvarníkov, ale najmä kritikov umenia – ich špecifické/typické rysy tváre autor „označil“ rozmiestnením rúrok s pigmentom - pripodobnil systém snímania čŕt aplikáciou na rozoznávanie tváre používanou v smartfónoch či tabletoch. Vieme tak uvažovať o polarite abstraktného (vo finálnom výraze) a konkrétneho (realistického východiska), prenesene o pravidlách sveta umenia - odkaz na teoretikov, a ich platnosti, trvanlivosti či účinnosti - v nepredvídateľnom pôsobení počasia na ne a nemožnosti autorovho zásahu do neho.
Mira Sikorová-Putišová, kurátorka výstavy

„Pri hľadaní nových možností portrétu som narazil na technológiu rozpoznávania tvárí, ktorá meria unikátne body na ľudskej tvári. Začal som pracovať s bodmi na tvári a pomocou sklenených valčekov naplnených pemzou z čínskeho tušu, som vyvinul postup, kedy za pomoci dažďa a vetra dokážem v prírode „vyvolať“ portrét konkrétneho človeka.
Dôležitým prvkom je čas a náhoda. Nikdy nedokážem odhadnúť koľko a ako silno bude pršať. Niektoré valčeky zvalí vietor, a niekedy všetky zver. Body žijú svojím nevypočítateľným životom. Portréty vznikali v lesoch popri cestičkách, kde chodieva jelenia zver. Na portrétoch je dvadsať najvplyvnejších svetových kritikov umenia za rok 2018/2019.“ (Juraj Poliak)


Juraj Poliak – EU.GENUS
2019, (Tri kúpajúce sa ženy Karola Šmehyla), maľba na plátne, 170 x 116 cm

Prvý pohľad na obrazy autora nás jednoznačne nasmeruje do oblasti abstraktnej maľby, ktorá má svoje pevné pravidlá (v uchopení plochy plátna, v narábaní s jej výrazovými prostriedkami). V obraze Eu.genus však zaujme textová časť, pri pozornejšom čítaní divák rozkóduje, že ide o spomínanie – vybavovanie si, ako vyzeral obraz Tri kúpajúce sa ženy od Karola Šmehyla. Dielo Eu.genus je autorskou rekonštrukciou spomienok na dané plátno, ktoré namaľoval predok J. Poliaka – jeho príbuzný. J. Poliak ho maľoval z odstupu cca tri metre (prostredníctvom nadstavca na štetec podľa vytlačenej reprodukcie pôvodnej maľby). Metaforicky povedané – jeho fyzický odstup od obrazu pri maľovaní je to, čo bolo pri nájdení maľby K. Šmehyla dané – dlhodobo nebol nájdený a existovali naň len spomienky príbuzných – tie sú textami zastúpené vo vystavenom obraze. I v tomto prípade je za obrazom konkrétna skutočnosť – v tomto prípade ide o archeológiu – zhmotňovanie a interpretáciu neprítomného v nových súvislostiach, rukou – Juraja Poliaka, ktorý (možno aj ako paradox) vníma to, že okrem objaveného predka K. Šmehyla v jeho rodinnej línii neexistuje nik iný, kto by sa venoval výtvarnej tvorbe.
M. Sikorová-Putišová

Priložená dobová snímka z novín je dokumentom o Karolovi Šmehylovi. Reprodukcia na nej je dielom – nástennou maľbou K. Šmehyla, ktorú autor pri pobyte v USA hľadal, no nepodarilo sa ju už nájsť.
„Mal som obdobie, keď som sa pýtal sám seba, prečo som v našej rodine výtvarníkom iba ja. Nikto sa u nás výtvarným umením nezaoberal. V deväťdesiatych rokoch sme dostali dopis z Ameriky a ja som zistil, že tam mám veľkú rodinu. A môj strýko Karol Šmehyl bol profesionálnym výtvarníkom. Vyštudoval výtvarnú akadémiu v New Yorku, potom sa presťahoval do Pittsburgu, kde dostal štipendium od Carnegieho inštitútu, dokonca tam mal aj výstavu. Potom prišla Druhá svetová vojna a on ako americký občan narukoval do námorníctva na lietadlovú loď Princeton. Táto loď bola v Tichomorí v bitke o Leyete ako jediná lietadlová loď potopená japonským torpédom dňa 24. októbra 1944.“ (Juraj Poliak).


Juraj Poliak - AKO ĎALEKO JE K ZÁZRAKU II
video, inštalácia: Juraj Poliak, prezentované v rámci výstavy Pavillon des Cèdres v Považskej galérii umenia