BALUSTRÁDA / ČÍSELNÍK (2538 diel od 69 výtvarníčok a výtvarníkov zo Žiliny)

Od začiatku marca 2020 je na Balustráde (pod Katedrálou Najsvätejšej Trojice) nové číslo. 2538 je počet diel od 69 umelkýň a umelcov zo Žiliny a okolia, ktoré má v zbierke Považská galéria umenia v Žiline (jej sídlo je v sivej trojtraktovej budove na námestí A. Hlinku). Zbierkový fond PGU v Žiline - najmä jeho správa, no tiež priebežné dopĺňanie, je jednou z ťažiskových misií galérie už od jej vzniku v roku 1976 a v súčasnosti spravuje 4180 diel v rôznych disciplínach výtvarného umenia. Momentálne má PGU pozastavenú činnosť - neposkytuje prezentačné a iné podujatia pre verejnosť. Avšak radi Vám v tomto čase vynúteného uzavretia sprostredkujeme diela od popredných autorov pochádzajúcich zo Žiliny a okolia, ktoré PGU v zbierkach má. Tím autorov projektu Balustráda/Číselník: Mgr. art. Marcelov Benčík, ArtD., Ing. arch. PeteriLényi, Ing. arch. Ondrej Marko, Ing. arch. Marián Lucký, autor písma: Mgr. art. Ondrej Jób.

Viac info: http://www.tikzilina.eu/o-ciselniku/


Alex Mlynárčik (narodený v roku 1934 v Žiline)
Metro Lola (1991)
intermédiá, nástenný objekt, obkladačky, drevotrieska, fix, spray
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.I_61
viac diel autora v zbierke PGU:
https://www.webumenia.sk/katalog?author=Mlyn%C3%A1r%C4%8Dik%2C+Alex&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU&years-range=-470%2C+2019

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej neoavantgardy, ktorého tvorba zámerne popiera hranicu medzi bežnou realitou a umením v zmysle ich totálneho prepojenia. Tým sa svojimi aktivitami najmä v 60. a začiatkom 70. rokov výrazne priblížil k vtedajším trendom európskeho umenia (najmä Nového realizmu, úzko spolupracoval s teoretikom umenia Pierre Restanym). Alex Mlynárčik vniesol do slovenského výtvarného umenia hmatateľný kód, ktorého cieľom bolo poukázať na civilnú existenciu ako na sústavný proces umenia. I preto sú jeho realizácie v oblasti akčného a konceptuálneho umenia (častokrát ide o ich fúzie, kde sa ich limity potierajú) organizované ako slávnosti, na ktorých sa zúčastňujú – a tak do formy a štruktúry diela prispievajú, aj civilní účastníci (napr. „slávnosti“: Evina svadba v roku 1972 v Žiline alebo Deň radosti - Keby všetky vlaky sveta v roku 1971 v Zákamennom). Výraznou linkou v jeho tvorbe je proces apropriácie, čiže privlastnenia si a následnej autorskej interpretácie iného diela umenia, ktorý autor preformátuje do autorsky režírovanej akcie – udalosti ako odvolávky na pôvodné dielo (napr. Memoriál EdgaraDegasa v roku 1971 v Liptovskom Mikuláš)i, no je aj jeho posunom – apropriáciou.
Tak i urbánny aspekt grafity v priestoroch parížskeho metra ako typický príspevok do koloritu týchto prostredí môžeme pokladať za prejav tzv. kultúry mesta –jav, ktorý bežne prehliadame, resp. ignorujeme, no autor poukazuje na jeho skrytý pôvab a pokladá ho za relevantnú (civilnú i anonymnú) autorskú stratégiu. Činí tak jej privlastnením či priamym realizovaním prostredníctvom participantov/účastníkov vo svojich projektoch už od 60. rokov 20. storočia.


Anton Čierny (narodený v roku 1963)

Utajené miesta (2002)
videoinštalácia z dvoch plátien so zadnou projekciou videí, veľkosť premietacej plochy 180x240 cm
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.I_39
viac diel autora v zbierke PGU:
https://www.webumenia.sk/katalog?author=%C4%8Cierny%2C+Anton&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU&years-range=-470%2C+2019

Výtvarník, kurátor a pedagóg na scénu vstúpil začiatkom 90. rokov, v období, keď na Slovensku expandovalo umenie inštalácie, videoinštalácie a tvorba site–specificdiel spravidla v nevýstavných priestoroch.Výtvarník – pôvodným zameraním sochár (absolvoval VŠVU v Bratislave v roku 1991 v Ateliéri slobodnej kreativity J. Bartusza) v tom čase realizoval množstvo inštalácií a objektov a výrazne ovplyvnil umenie priestorových médií 90. rokov.Približne od prelomu milénia sa začal v jeho tvorbe presun ťažiska tvorby na médium videa. Vstúpil do nej prvok identity, ktorú možno definovať ako vnímania seba (umelca – jedinca) skrz svoje okolie. Od diel, v ktorých s ňou pracoval ako kategóriou rozvíjanou odstredivým smerom (téma identity komunikovaná v línii od jeho najbližších príbuzných po rodákov) dospel k realizáciám, kde ukotvenie jedinca skúma v širšom sociálnom, geografickom, kultúrnom, politickom rámci a zaoberá sa aj jeho interakciou s ním. Ťažiskovým sa tiež stalo zameranie na pamäť priestoru, ktorú odkrýva prostredníctvom prieskumu terénu uskutočňovaného niekedy až dobrodružnými spôsobmi (napr. plavba na amatérsky zostrojenom plavidle, let balónom). Táto činnosť mu umožňuje komentovať stav vecí, no predovšetkým podčiarknuť rozdiel medzi tzv. všeobecnou (oficiálnou) históriou daného miesta a jeho pamäťou sprostredkúvanou pohľadom jednotlivca. Charakter tvorby autora sa teda - hoci nie úplne, výrazne „odhmotnil“ a site-specific sa redefinoval na context-sensitive (umenie, ktoré reaguje na súvislosti vybraného miesta/skutočnosti). Hlavným médiom vyjadrenia umelca sa postupne stala osobne realizovaná privátna alebo verejná performancia, zaznamenávaná na video, a participatívne diela.
Videoinštalácia Utajené miesta (2002) je ojedinelým príspevkom autora – muža k téme intimity privátneho priestoru, a z tým aj zaujímavým prejavom gendrovéhoumenia.Rozvíja ju prelínanímminulosti s prítomnosťou v sfére najužšej sociálnej jednotky - rodiny. Dve za sebou umiestnené veľkoplošné projekcie umiestnené vo videoinštalácii so sebou úzko súvisia. Prvá - zachytávajúca hladinu vody, predstavuje plynutie času. V plátne, na ktorom je projektovaná, sú trhliny - cez ne možno vnímať druhú projekciu. V nej sa tváre autora, jeho manželky a dcéry postupne ponárajú do vody. Dochádza až ku určitému „bezčasiu“ - časovej nedefinovateľnosti a z toho vyplývajúceho pocitu melanchólie.
(M. Sikorová-Putišová)

 


Miloš Kopták (narodený v roku 1969 v Žiline)
United faces of Benetton (2003)
180 x 120 cm, papier, kresba, gumovanie
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.K_1923
viac diel autora v zbierke PGU:
https://www.webumenia.sk/katalog?author=Kopt%C3%A1k%2C+Milo%C5%A1&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU&years-range=-470%2C+2019
o autorovi: http://www.koptak.sk/

Tvorbu Miloša koptáka som paradoxne spoznala prostredníctvom iného média – maľby a dodnes si netrúfam definitívne určiť, či je to len naozaj sekundárne médium v jeho tvorbe. Vystavoval v PGU v roku 2003 spolu s Jarom Žiakom (výstava Virus v roku 2003) – maľby a jedno je isté – obaja sú viac známi cez iné médiá – Jaro Žiak ako fotograf a Miloš Koptáknajmä ako ilustrátor (knižné tituly pre deti i dospelých), no i autor objektov. To takisto je známy ako spoluzakladateľgalérie venovanej prezentácii knižnej ilustrácie TOTO JE GALÉRIA! https://totojegaleria.sk/. Stretli sme sa aj pri otvorení výstavy Gumované hlavy (CC Centrum Bratislava), ktorá bola pokračovaním jeho projektu Pokus o portrét Doriana Graya v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach (2003).
United faces of Benetton (2003)
Tvorba v cykle tzv. gumovaných hláv/United faces of Benetton je blízka tvorivým postupom pri manipulovanej fotografii a maliarskym premaľbám reprodukcií originálov. Výsledky autorových zásahov do podkladov majú viacero stupňov, od jej úplného vygumovania, mierneho narušenia až po vytvorenie úplne inej podoby, alebo od ponechania niekoľkých pôvodných atribútov tváre až po expresívne dokreslenie nových. Autor z plagátových a časopisových predlôh/originálov vytvára kolekciu nových portrétov, zásahmi ponúka ich nové zobrazenia spredu, profilu, či poloprofilu.
Narúšanie predstavy o ideále krásy (akú neúnavne ponúka reklama) ide ruka v ruke aj s autorovým parazitovaním v jej jazyku. Nie je náhoda, že ako podklad pre svoje realizácie si zvolil originály plagátov (najmä Palmers, Benetton) a stránky módnych časopisov, prezentujúce produkty sľubujúce krásu alebo lepší imidž. V prípade Benettonu je ešte dôležité pripomenúť fakt, že práve táto spoločnosť tiež pútala pozornosť zámerne šokujúcou kampaňou. Miloš Kopták si uvedomuje tlak manipulácie zo strany reklamy, ktorému sme vystavení a svojimi vlastnými provokujúcimi zásahmi do týchto reklamných médií, ho odkláňa na inú, absurdnejšiu, ale aj bezpečnejšiu koľaj.


Daniela Krajčová, ml. (*1983 v Žiline)
Daniela Krajčová: Destroyedphotos, (2015)
kresba na pauzovacom papieri, fixka, 11 ks á 420 x 590 mm, 2 ks á 297 x 420 mm
animácia, 24 min 19 sec, farba, zvuk, prezentované ako inštalácia s variabilnými rozmermi
animácia: https://vimeo.com/144171580
viac o autorke: http://www.krajcovadaniela.com

Venuje sa sociálne orientovaným umeleckým projektom, jej postupy zahŕňajú experimentálne dokumentárne stratégie, pracuje s animáciouna základe kresieb, diela prezentuje ako inštalácie na báze kresieb a animácie. Metódy spolupráce – tiež ako jednu z foriem výskumu - používa aj v dielach na vznikajúcich na základe orálnej histórie, ktorými načrtáva kritický pohľad na komplikovanú minulosť Slovenska – najmä na problematiku židovstva (arizácie, transporty), kde informácie poskytujú autentickí pamätníci. Tiež sa venuje problematike spojenej s utečenectvom – na Slovensku jej projekty v spoluprácach s azylantmi či utečencami odkrývajú pohľad na tento fenomén artikulovaný výtvarnou rečou – prostredníctvom animácií – ako určitých denníkových záznamov. Zároveň sú tieto projekty vždy zo strany autorky altruistické, napr. napomáhajú k adaptácii týchto ľudí v našich podmienkach alebo sú napr. realizované autorkou v podobe workshopov s cieľom vzdelávať týchto ľudí v slovenčine. Autorka študovala na VŠVU v Bratislave na Katedre intermédií a multimédií, v rokoch 2007, 2009, 2011 bola finalistkou EsslAward, v roku 2016 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana.
Destroyedphotos, 2015
Dielo je autorskou vizualizáciou orálnej histórie dotýkajúcej sa konkrétneho miesta a informácie poskytol pamätník udalostí - voľakedajší zamestnanec fotoateliéru v Banskej Štiavnici. Autorka načrtáva pohľad na minulosť mesta spomienkami priameho účastníka, dotýkajú sa predovšetkým židovstva (arizácie, transporty). Kresby a animácie vychádzajú z dobových materiálov/fotografických záberov a autorka kresbami nanovo sprítomňuje/rekonštruuje udalosti i lokality v Banskej Štiavnici počas II. svetovej vojny. Video vzniklo ako záznam procesu kreslenia a jednoduchá geometrická kresba ilustruje spomienky pamätníka. Dielo je experimentálnou dokumentárnou stratégiou, je tiež osobitou - intermedializovanou podobou kresby.


Rudolf Sikora (1946 v Žiline)
Z cyklu Pozemšťan (1996 – 2005)
tlač na fólii 2ks, 147 x 250 cm
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.G_676
viac diel autora v zbierke PGU:https://www.webumenia.sk/katalog?author=Sikora%2C+Rudolf&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU

Je jedným z najvýraznejších predstaviteľov slovenského konceptuálneho umenia. Jeho výtvarné aktivity sa pohybujú v žánroch od maľby cez inštaláciu až po fotografiu a grafiku. Taktiež bol dlhoročným pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení TU v Košiciach. Je aj čestným občanom mesta Žiliny.
Status pozemšťana Rudolf Sikora zobrazil úplne jednoducho: je ním on sám, ležiaci na zemi a pozorujúci hviezdnatú oblohu na sebou. Kým v jednom z obrazov tmavá obloha vypĺňa len malý kúsok, v druhom doslova tlačí na ležiacu postavu pod ňou. Zdanlivý pokoj v zobrazeniach tak narúša napätie, ktoré je vyvolané padajúcou temnotou na nehybné telo.
V starších konceptoch s humanitno – kozmologickým zameraním venoval pozornosť globálnym témam – osudu planéty, ľudstvu, či princípom vesmíru všeobecne. Pritom však, ako on sám hovorí, mu nikdy nešlo o: „ilustráciu vedeckých hypotéz, či objavov, ale o tvorenie paralelných projektov k týmto teóriám.“ Tie zobrazovali jeho predstavy o fungovaní vesmírnych procesov. Autorov častejší príklon ku subjektívnejším formám vyjadrení však spôsobil, že ich vizualizácia sa postupne stala zachytením jeho vlastného univerza, no predovšetkým bola ojedinelou výtvarnou interpretáciou kozmologického „antropického“ princípu. Tento princíp tvrdí, že vlastnosti vesmíru musia byť také, aby v ňom bol možný život. Na pozadí takejto myšlienkovej platformy, ktorá ponúkla, možno paradoxne, humanizujúci pohľad na kozmos a jeho zákonitosti, sa v ďalších prácach autora objavila snaha o zachytenie jednoty medzi štruktúrou človeka a vesmíru, keď výtvarník do röntgenových snímok svojej hlavy a ruky premietal zobrazenia hviezd, či mliečnej dráhy.
„Veľká jednota“, ktorú Rudolf Sikora tak vytrvalo hľadal medzi človekom a vesmírom, je metaforicky zašifrovaná i v tejto dvojici zobrazení. Nemá však poetiku vizuálnych výsledkov z jeho predošlých bádaní. Je absolútna a všeobjímajúca. Postava pozemšťana, zatlačená temnotou symbolizuje, že okrem Zeme, nepopierateľne patrí aj univerzu. Nehybnosť figúry tak predovšetkým reflektuje autorovo vedomie i odovzdanosť tomto nemennému a večnému stavu, ktorého on sám je súčasťou, rovnako ako aj my ostatní.


Juraj Poliak (*1969 v Liptovskom Mikuláši)
Travelingstill (2002)
objekt, 150 x 300 cm
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.I_38
viac o autorovi: www.jurajpoliak.sk

vyštudoval v Ateliéri voľnej a farebnej grafiky doc. Kolenčíka na Vysokej škole výtvarných umení. Jeho výtvarné diela prakticky už od začiatku predstavujú expandovanú polohu grafiky - najmä do objektov, ktoré boli reflexiami na stav mediálnej spoločnosti – chaos jej hodnotového systému. Vo viacerých starších prácach na začiatku milénia bola ich ťažiskovým elementom kniha - ako výrazný symbol, odkaz na skúsenosť/múdrosť/vzdelanie, ale aj ako silné médium komunikácie, jeden z najdôležitejších kultúrnych fenoménov.
Autor v tom čase uplatňoval reálne knihy ako readymades. Grafika (spravidla počítačová/digitálna) v nich v nich mala rolu intergujúceho prvku a nositeľa významových väzieb. "Cestujúce zátišie" Travelingstill reálne knihy neobsahuje, grafika/objekt je zložený množstva častí, ktoré až vo výsledku ponúkajú jej obraz. Rozfázovanou/fragmentovanou, čiže narušenou kompaktnosťou je negovaním statickosti záberu/zátišia.
Juraj Poliak je tiež grafický dizajnér - spolupracoval a spolupracuje s viacerými kultúrnymi subjektmi v Žiline - Bábkové divadlo Žilina, Považská galéria umenia v Žiline, ale aj mimo nej, je autorom dizajnu expozícií Múzea mincí a medailí v Kremnici, expozície Bábky v podkroví v Rosenfeldovom paláci v Žiline. Scénograficky sa podieľal na inscenáciách vo viacerých slovenských divadlách, za scénografiu inscenácie Mojmír II alebo súmrak ríše v SND získal v roku 2015 cenu Dosky. Je členom zoskupenia Med a prach, ktoré vo svojich realizáciách prepája prvky performancie, výtvarného umenia, divadla hudby a poézie. Žije v Žiline - Budatíne.


Andrej Barčík (20.11.1928 v Závodí - 6. 6. 2004 v Žiline)
Terč na žltej osi I. (1971)
koláž, 110 x 80 cm
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.O_457
viac diela autora v zbierke PGU: https://www.webumenia.sk/katalog?author=Bar%C4%8D%C3%ADk%2C+Andrej&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU

"Osobitý a osobný pohľad Barčíka na život, na ľudí a ich plány vyjadruje vlastne už rozhodnutie kvartána zo žilinského gymnázia. Rozhodnutie ísť do hôr, do partizánskeho oddielu. Zrelé a rozhodné je aj prihlásenie sa do ateliéru Ľ. Fullu na novozriadenej VŠVU v Bratislave, aj dvojročná spolupráca s E. Zmetákom po vylúčení z tejto výtvarnej školy. Preto neprekvapí, že pri prvých výstaváchv rokoch 1955-1956 (Martin) je jedným z hlavných iniciátorov vzniku Skupiny Mikuláša Galandu. Jej program syntetického a konštruktívneho umenia "pevných a prostých tvarov" bol predovšetkým jeho programom.
Druhá výstava skupiny (1959, Bratislava) vyvolá mimoriadne ostré útoky "aparátčikov" a posluhujúcich výtvarníkov-funkcionárov. Barčík však po poetických pastelových zátišiach začiatkov pokračuje vo svojom hľadaní novej poézie. Popri vyznaní na podstavu zjednodušeného tvaru a konštruktívnej skladby hľadá nové možnosti koláže. Práve v týchto kolážach na začiatku 60: rokov oprosťuje tvary od predchádzajúcej závislosti na modeloch a rozvíja aj nové kompozičné riešenia, novú skladbu týchto oprostených alebo nájdených symbolických "predmetov".
Terč žltej osi I., využíva naliehavú a tajuplnú reč hracích karát. Toto dielo patrí k najvýznamnejším v Barčíkovom vývine, naznačuje veľa z neskorších koláží (využívajúcich napr. "nájdené" nápisy a pod.), ale aj súčasných tlačí."
cit: Matuštík, R.: Andrej Barčík. In: Rusnáková, K. - Matuštík, R.: Považská galéria umenia Žilina 1976 - 1996, Žilina: PGU 1996, s. 42.


Pavlína Fichta Čierna (*1967 v Žiline)
Aranžmá (2001)
video, farba, zvuk, 8´5´´
viac diel autorky: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.I_35
Viac diel autorky v zbierke PGU: https://www.webumenia.sk/katalog?author=%C4%8Cierna%2C+Fichta+Pavl%C3%ADna&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU

Je dôležitou autorkou mediálneho umenia i filmu. Jej tvorba, ale aj pozícia umelkyne predstavuje expandovaný model: Čiernej videá a filmy narúšajú hranicu medzi umením a inými humanitnými vedami, autorka sa tiež dlhodobo venuje komunitným projektom. Realizáciám jej videí predchádza intenzívny kontakt s ich protagonistami, autorka si zámerne vyberá jedincov bežne sociálne neakceptovateľných.
Video Aranžmná(2001) je jedným z prvých autorkiných videodiel, po prvý raz bolo prezentované na kurátorskej výstave (in)time v PGU v roku 2001 (kurátorka Lucia Gregorová Stach). Diela na nej sa týkali rodovej problematiky a nadväzovali na líniu postfeministického umenia, v našich podmienkach prvý krát výraznejšie čitateľného v 90. rokoch.
Video zaznamenáva približne osem minútovú performanciu umelkyne, ktorá prostredníctvom vlastného tela reflektuje na prežité - pohybmi rúk narábajúcich s farebnými hubkami. Okrem súvislostí odkazujúcich k telesnosti či materstvu, je dielo možné čítať aj univerzálnejšie, a to cez symboliku siedmich farieb hubiek ako siedmich čakier.

V roku 2014 PGU v Žiline vydala publikáciu o tvorbe umelkyne, ktorá zahŕňa jej diela a projekty realizované v rokoch 1992 – 2014. Publikáciu je možné si zakúpiť aj prostredníctvom objednávky na mailovú adresu galérie. Viac info tu


Vladimír Kompánek (28.10.1927 Rajec - 20.1.2011 Bratislava)
Matka s dieťaťom - Materstvo (1977 - 1978)
drevo, v 178 cm
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:PGU.P_185
viac diel autora v zbierke PGU: https://www.webumenia.sk/katalog?author=Komp%C3%A1nek%2C+Vladim%C3%ADr&gallery=Pova%C5%BEsk%C3%A1+gal%C3%A9ria+umenia%2C+PGU

Tvorba autora, podobne ako ďalších členov skupiny Mikuláša Galandu – bol jedným z jej zakladateľov, v čase jej pôsobenia v 60. rokoch 20. storočia, priznávala snahu nadviazať na umenie slovenskej moderny a súčasne vytvárať diela, ktoré korešpondujú s požiadavkami moderného umenia svojej doby a bez akejkoľvek poplatnosti voči schematickosti umenia socialistického realizmu. Plastika Matka s dieťaťom, no i ďalšie kresby zo 70. rokov, ktoré má galéria v zbierke, predstavujú v tvorbe Vladimíra Kompánka zavŕšenie tohto smerovania, ktoré vyvrcholilo práve v redukcii sochárskej hmoty do znaku.Matka s dieťaťom je príkladom sochy ako archetypu materstva. Modeláciou, no i celkovým objemom je skulptúra posunutá do roviny znaku a je charakteristická typickou redukciou tvaru. Tento postup autor uplatnil pri viacerých prácach, ktorých námety čerpal z vidieckeho prostredia.