FYZICKÝ / MENTÁLNY

Považská galéria umenia v Žiline
31. 8. – 15. 10. 1995

Na archívnom videodokumente z výstavy (bol nasnímaný analógovo) a reprodukciách môžete vidieť: dokumentáciu výstavy (autor fotografií: © Martin Marenčin), archívna dokumentácia zahŕňa pozvánku, text kurátorky, zoznam vystavených diel a obálku katalógu (autorka vizuálnej koncepcie a layout-u: © Ilona Németh).

Trilógia výstav ako vyjadrenie rodového pohľadu v umení

Výstavou Fyzický / Mentálny začala trilógia výstav, kurátorovaných Katarínou Rusnákovou, riaditeľkou PGU v Žiline v rokoch 1992 – 1997. Spôsobom koncipovania je sú jednotlivé výstavy trilógie kurátorskými v najužšom význame tejto kategórie. Aj bez ohľadu na gendrový atribút, ktorý ich jednotlivo definuje ako výstavy prezentujúce mužský, ženský a konfrontujúco žensko-mužský pohľad umelkýň a umelcov, do daného obdobia s vysokou koncentráciou kurátorských výstav priniesli osobitý typ. Charakterizovala ho snaha zostaviť kolekciu prezentovaných diel podľa príslušnosti k tendencii, ktorá sa v tom čase stala predmetom intenzívneho kunsthistorického záujmu, a z odstupu sa o tejto tendencii dá hovoriť ako o jednom z typických znakov výtvarného umenia deväťdesiatych rokov.

Vybraným umelcom (Denisa Lehocká, Ilona Németh, Roman Ondák, Boris Ondreička, Petra Nováková – Ondreičková, Karol Pichler, Peter Rónai, Jana Želibská, v poslednej časti trilógie, na výstave Medzi mužom a ženou, vystavoval aj Peter I. Meluzin) kurátorka predložila libreto (obsahujúce komplex príslušných tém, odporučenie formy) na realizáciu diela. Zámerom kurátorky tak bolo prostredníctvom výstavy špecifikovať a súčasne etablovať tendencie postfeministického a rodovo orientovaného umenia v našom priestore. Tým sú tieto výstavy viac ako iné kurátorské projekty obdobia druhej polovice deväťdesiatych rokov príznačné črtou kurátorského impulzu, ktorý podmieňoval, ale aj podstatne ovplyvňoval výslednú podobu diel.
Príspevky autorov a autoriek do trilógie vznikali priamo pre podmienky priestoru. Najmä v prvých dvoch častiach trilógie (Fyzický / Mentálny a Paradigma žena) je viditeľný výrazný prístup site-specific, ktorý logicky vzišiel z daností v slovenskom prostredí v tom čase ojedinelej „bielej kocky“, kde každému z autorov/autoriek na realizáciu príspevku pripadla jeho jedna štvrtina. Týmto boli diela vyslovene „šité na mieru“, čím vznikli rozsahovo veľkorysé formy inštalácií a videoinštalácií. Ich úzka previazanosť s priestorom mala zároveň na svedomí aj vyvážený pomer jeho prázdnoty a hmoty diela. Práve pri týchto dvoch výstavách sa vďaka dramaturgii postavenej na zámerne nízkom množstve autorov v prospech dostatočného priestoru pre nich podarilo zrealizovať prezentáciu, kde bolo možné vnímať príspevky autorov jednotlivo, no súčasne vytvárali konzistentný celok vďaka prítomným, nielen tematickým, ale aj vizuálnym väzbám.

Kurátorský cyklus Kataríny Rusnákovej je prvým, ktorý reflektoval na diskurz komplexnejším spôsobom – výstavami na základe predchádzajúceho výskumu a tiež katalógovou obrazovo-textovou stopou. Pri nazeraní na jednotlivé výstavy trilógie cez prizmu adaptovania rodového diskurzu možno uvažovať o miere jeho prítomnosti (resp. viditeľnosti) v jednotlivých výstavách trilógie, a tým o prípadných rozdieloch medzi nimi. Dnes stojí za úvahu, či gendrový (rodový) atribút cyklu neurčujú len nastavené zastúpenia výtvarníkov – čisto mužov, čisto žien a následná spoločná účasť tých istých. Úvodná výstava z nich: Fyzický / Mentálny môže byť cez túto optiku skôr referenciou o širokom spektre tém neokonceptuálneho umenia: problematík zviazaných s prehodnocovaním sociálnych a kultúrnych skutočností dotýkajúcich sa vtedajšej spoločnosti, nezriedka spojenom s kritikou alebo nejednoznačným vyjadrením postoja autora ku konzumu – teda tém, ktoré aj v našom postsocialistickom prostredí silne rezonovali. Faktor subjektivity vo výpovedi, čo by priblížil diela k gendrovej narácii, náležal najviac hádam realizácii Petra Rónaia Neodiogenetika, u ktorého už v tom čase bolo narábanie s vlastnou identitou výraznou líniou tvorby. Typickým a zastrešujúcim znakom diel popri spomínanej „miesto-specifickosti“ bol privlastnený readymade ako základ inštalácií, čím v prvom pláne referovali o forme a ich obsah ich výpovede – vďaka zámernej intertextuálnosti – akoby zostával v druhom pláne.