Rastislav Sedlačík – ZA maľbou / Behind the Painting (collateral damage)

Rastislav Sedlačík: ZA maľbou / Behind the Painting (collateral damage)
FactoryLand / LandSKaping / Catcher Zone (re-paint, re-size, re-format, re-cycle, over-pain)

otvorenie výstavy: 26. mája 2022 o 17.30 hod.
trvanie výstavy: 26. máj – 9. júl 2022
miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na 1. poschodí
kurátori: Mira Sikorová-Putišová a Noro Lacko
grafický dizajn a co-architekt: Marcel Benčík

Dôraz výtvarnej práce Rastislava Sedlačíka sa v posledných rokoch výrazne presúval od plenérového alebo pamäťového či konštrukčne imaginovaného záznamu krajiny k zložitému polyfonickému dialógu rozličných procesov, vytvárajúcich možný obraz našej vizuálnej skúsenosti krajiny – teda od záznamu obrazu krajiny k záznamu procesu a k manipulácii s procesom, ktorým obraz krajiny vzniká. Do tohto dialógu vstupovali také veličiny vizuálneho prostredia ako výtvarne umelecká tradícia krajinomaľby, populárne zdieľané predstavy o obraze krajiny, spontaneitou riadená vynaliezavosť neškolených domácich kutilov, žravá developerská amúzickosť, ale aj nezanedbateľná každodenná oscilácia náhodných a zákonitých prírodných či sociálnych procesov emitujúca rast a degradáciu, vznikanie a zanikanie. Obrazy – krajinné konštrukty tu boli udalosťami mestských periférií, hraníc vzájomného kontaktu urbánnej a prírodnej krajiny, miest nerozlíšiteľného priľnutia a zakliesnenia okrajov civilizačne-urbánneho a prírodného.

Obrazy – krajinné konštrukty Sedlačíkových terénnych záznamov a terénnych úprav sa diali v dispozíciách diagramu, vymedzených špirálovou trajektóriou identifikovateľnou v názve aktuálneho výstavného projektu: ZA maľbou. Vzchádzajúc z maľby, odchádzajúc od nej, pohybujúc sa v časopriestorových trajektóriách divergujúcich od maľby, doslova a živelne expandujúc maľbu. Od kresieb, grafík a ich hybridov, cez objekty a postprodukty až po komorné a najnovšie aj veľkorysé formáty a transformáty galerijných site specific inštalácií a časozberné postmaliarske procesuálne kooperácie so silami neateliérových plenérov postindustriálnej krajiny. Napokon sa ale vždy otáčali ZA maľbou, upierali na ňu pozornosť, vracali sa k nej, rozširujúc a expandujúc jej teritórium. Konvergovali a koketovali s maľbou.

Dôležitou sa čoraz viac stávala vizuálna kolízia naplánovaného a náhodného, paradox, ktorý Sedlačík pomenúva nenašsky, ale výstižne random order. A tu sa odkrýva fatálne osudové centrum gravitácie Sedlačíkovej výtvarnej práce: pohrávanie sa a zahrávanie si s nepredvídateľným, náhodným, nevypočítateľným, neplánovaným, neovládnutým. Teda s vpádom reálneho. Pokúšaním chaosu. To má svoju námetovo-tematickú, ale aj technologicko-artistickú dimenziu, teda je tým, čo je na obraze, aj tým, čím je obraz vytváraný. Random order je (od prípadu k prípadu, ale v podstate takmer vždy naraz) náhodne vzniknutým poriadkom, náhodu narúšajúcu poriadok, ako aj systém občasne (a teda náhodne) produkujúci náhody či dokonca systém systematického generovania náhod. Prívetivým iluminačným predobrazom tejto stabilnej Sedlačíkovej paralogiky by mohla byť kompozícia fasády s premenlivými konšteláciami svietiacich a temných okien nočného sídliska.

Zahrávanie sa s nepredvídateľným a náhodným, plán deštruujúcim, cudzím, ktoré svojvoľne pretvára moje zámery, alebo dokonca pôsobí ako autonómna, nikým a ničím nekontrolovateľná kreatívna sila, postupne rozširovalo Sedlačíkov mediálny záber. Mohol sa uvoľniť a čoraz viac oddávať hre s náhodou, ktorá prekazí, alebo nahradí plán: okamihom nápadu, druhotným využívaním ateliérového odpadu a momentom vtipu ako predĺžením línie úniku pred pravidlom či zákazom. Bavil sa a uhýbal disciplíne maľby vymýšľaním (ne)možných autorských techník.

Ale možno to bolo zároveň stúpanie Chaosu bosou nohou na chvost. Princíp random order zapracoval svojou spätnou väzbou. Realita sa rázne a jasne zjavila ako neartikulovaná, ale intenzívna zmäť ruín. Celý alebo takmer celý výtvarný archív Rastislava Sedlačíka nečakane do tla vyhorel. Ostali len ruiny obrazov, z ktorých je potrebné vytvoriť niečo nové. Aktuálna výstava ZA maľbou je teda v doslovnom zmysle aj prehrabávaním sa v troskách a popole, ktorý ostal po obrazoch. Možno je aj projektom Fénix. Ale určite je dôležitým pripomenutím, že sú životné situácie, najťažšie a najdôležitejšie zároveň, keď si uprostred trosiek a popola obrazov dôverne známeho sveta, hrôzostrašne a bolestivo, ale práve preto veľmi príčetne a triezvo uvedomíme, že to, čo sme považovali za skutočnosť, boli len obrazy medzi obrazmi, že to neboli pravé obrazy, ale práve len obrazy, aj keď jediné obrazy, ktorých sme boli schopní. Ale tu a teraz tieto obrazy skolabovali. Stratili platnosť. Náhle prestali jestvovať. Realita sa rázne a jasne zjavila ako neartikulovaná, ale intenzívna zmäť ruín. A čokoľvek povedať, je už možné len v minulom alebo budúcom čase. V zúfalých, čiastočne zbytočných a čiastočne poučných pokusoch o sanačné rekonštrukcie, alebo v skusmom, slepo ohmatávajúcom projektovaní niečoho, o čom ani netušíme, ako to bude a aké to bude.
Noro Lacko

Realizáciu výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu.