EKO(KO)MIXOVÉ OZNAMY
V roku 1974 vytvoril Rudolf Sikora grafiku Výkričník. Ako päťmetrový objekt ho plánoval predstaviť na Bienále mladých v Paríži v roku 1975. Mal byť priebežne pokrývaný textami a dobovými novinovými správami, ktoré reagovali na negatívnu klimatickú situáciu. Autor však mal už v tom čase znemožnené vycestovať do zahraničia, a tak toto interaktívne dielo nezrealizoval. Až po vyše štyridsiatich rokoch bol Výkričník vo veľkorysej forme (vzhľadom na odkaz, ktorý v sebe nesie rozhodne náležitej) realizovaný a vystavený v Bratislave (výstava Eko(ko)mix v GMB) a v Prahe. Len nedávno – na jeseň 2019, bol Výkričník opätovne dočasne osadený pred Kunsthalle v Bratislave a pri príležitosti jej opätovného otvorenia po uvoľnení protipandemických opatrení v máji 2020 ho autor opatril ďalším nápisom, v ktorom hovorí, že pandémia korona vírusu je varovaním pred fatálnym zlyhávaním v oblasti ochrany životného prostredia a pred nadraďovaním ekonomických záujmov nad problematiku ekológie.
Je naozaj výnimočným, ak dielo umelca získa (už od svojho zrodu) univerzálnu nadčasovosť a Výkričník Rudolfa Sikoru vo svojom odkaze vôbec nič nestráca aktuálnosti ani v dnešných dňoch – je čoraz naliehavejším. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa autor neoficiálnymi cestami dostal k materiálom Rímskeho klubu a publikácii Medze rastu, uvedomil si dôležitosť okamžitého uplatňovania riešení na odvrátenie ekologickej hrozby – vládna komunistická moc vo vtedajšom socialistickom Československu tento problém zámerne marginalizovala a pred verejnosťou o ňom mlčala. Nepríjemným paradoxom – vzhľadom na terajšiu dostupnosť informácií o klíme a negatívnom ekologickom stave planéty oproti obdobiu socializmu s cenzurovanými informáciami, je fakt, že v súčasnosti čelíme množstvu dezinformácií a zľahčovaniu tohto globálneho problému: aktuálne vníma ekologické problémy len 8 % dospelej populácie na Slovensku (kým 42 % má strach z utečencov) – tak, ako uvádza autor v jednom z Eko(ko)mixových oznamov.
Séria EKO(KO)MIXOVÉ OZNAMY formou i obsahom koreluje s plagátmi predstavenými na trienále Ekoplagát ´20 – diela majú výrazový aparát plagátovej typografie, no súčasne výraznou (v pozitívnom slova zmysle - agitačnou) farebnosťou (červená, čierna a biela) pripomínajú diela ruských avantgardistov. Sú v nich prítomné ikonografické prvky typické pre tvorbu umelca: znamienka hviezda, šípka, krížik ako zrod, život a smrť, pyramídy, výkričníky, mreže, jeho signatúry. Pozornejšiemu pozorovateľovi neujdú číselné údaje, týkajú sa nameraného krvného tlaku a pulzu autora, ktoré si priebežne zaznamenával. Východiskami pre sériu sú tiež kresby (mimovoľné a spontánne), ktorými si krátil čas pri čakaní či „zamestnával“ svoju ruku pri telefonovaní, a autor následne tieto podklady upravoval v počítači do výslednej podoby. Čiže ide aj o druh vizuálnych denníkov umelca, poznámok a nákresov, ktoré nezriedka vstupujú aj do jeho už vytvorených diel a opatruje ich vlastnými vyjadreniami alebo prevzatými citátmi o klimatickom stave planéty a vzťahu k nemu. Za výsledkom tohto stretu je však zámerný apel umelca k neignorovaniu ekologickej hrozby a celkového stavu civilizácie. A práve nenápadné číselné údaje o autorovom tlaku a pulze ma nabádajú k úvahe o paradoxe: hoci zraniteľnosť vlastnej telesnej schránky vnímame častokrát citlivo, krehkosť ekologického systému Zeme (ako miesta, kde žijeme) je pre nás (naozaj už len dočasne) neviditeľným a stále prehliadaným problémom.
Mira Sikorová – Putišová
september 2020
Rudolf Sikora (narodený v roku 1946 v Žiline)
Je jedným z najdôležitejších slovenských umelcov 2. polovice 20. storočia a 21. storočia - popredný konceptualista a aktér výtvarných iniciatív a podujatí v rámci neoficiálnej výtvarnej scény v 70. a 80. rokoch. Už od začiatku 70. rokov je jednou z dôležitých línií jeho tvorby aj ekologická problematika. Bol dlhoročným pedagógom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení TU v Košiciach. Je čestným občanom mesta Žiliny.