Ciachovňa – Arzenál
vernisáž: 21.9. 2017, 17:00
Kurátorka: Mira Sikorová-Putišová
Výstava je tretím podujatím Centra Ciachovňa Arzenal, nového priestoru pre súčasné umenie v Žiline. CCA má ambíciu pôsobiť v širšom nadregionálnom priestore. Kladie si za cieľ prostredníctvom prezentácie a podpory súčasného vizuálneho umenia reprezentovať aktuálne názorové platformy a prinášať konštruktívnu reflexiu kultúrneho a spoločenského diania. CCA rozvíja svoje aktivity v industriálnom priestore pôvodnej parnej elektrárne v Žiline, ktorý jej na tieto účely poskytla Považská galéria umenia v Žiline. Iniciátormi sú umelci a kurátori Anton Čierny a Pavlína Fichta Čierna a na koncepcii centra sa podieľa teoretička umenia a kurátorka Eliška Mazalanová.
Východisko interpretácie diel autora spočíva v rozšifrovaní procesov ich vizuálneho komponovania. Tieto procesy majú podobu posúvania alebo vychyľovania významov skutočnosti zastúpenej prítomným dielom, spravidla ready-madeom. Výsledkom posunov je nielen vizuálny, ale aj významový paradox, ktorý predstavuje nosný princíp jeho tvorby. Pre takúto metódu sa hádam najviac hodí označenie korekčné zásahy: ide o hravé a miestami až absurdne pôsobiace formy manipulácie, simulácie alebo transformácie reality. Patrí sem najmä maximálne zjednodušovanie vedúce až k esenciálnym formám zobrazenia, pohrávanie sa s hranicou averzu a reverzu či interiéru a exteriéru, experimentovanie s účelom a funkciou a ich parafrázovanie. V objektoch a inštaláciách Stana Masára sa tak odráža realita formulovaná za iných pravidiel. Zároveň takéto realizácie predstavujú aj znefunkčnenie alebo zámerné formulovanie novej funkčnosti a takto konfrontujú divákove (nielen) vizuálne skúsenosti s bežnou realitou.
Systém korekčných zásahov vedúcich k zmenám v nazeraní na realitu, k nastaveniu iných pravidiel či prevráteniu zdanlivo nemennej logiky naruby, predstavuje nástroj, ktorým Stano Masár spracováva a zároveň tematizuje vizuálne umenie samotné: jeho dejiny, prevádzku a inštitucionálny rozmer. O tejto línii tvorby (charakteristika však platí pre celý systém Masárovej kreativity) sa dá uvažovať ako o jedinečnom autorskom patente. Uplatnením systému korekcií Masár predostiera vizuálne umenie a jeho mechanizmy i históriu ako systém, ktorý môže fungovať akoby vychýlený zo svojej osi a s inými pravidlami. Zároveň však jeho prostredníctvom nabáda k rafinovanej hre, v ktorej u diváka počíta s určitým povedomím o výtvarnom umení, alebo ho – v opačnom prípade – k nemu podvratne privádza. Výstižným príkladom sú série významných diel, ktoré autor spracoval do podoby piktogramov. Pre zainteresovaného znamenajú vtipnú esenciu známeho zobrazenia i hravý test jeho vedomostí o dielach umenia; pre laika sú „rýchlokurzom“ dejín umenia, ktorý však nabáda aj k dohľadaniu si originálu. Korekcie vyznievajú skôr hravo než ironicky: Masárovo zjednodušovanie smeruje k esencii zobrazenia (piktogramy), v origináloch vymazáva signifikantné prvky (a takto potenciálne relativizuje ich význam pre dejiny výtvarného umenia). Na druhej strane tým, že postuluje galerijný priestor a jeho triviálny inventár ako relevantné kategórie umenia autor zdôrazňuje skutočnosť, že je absurdné hľadať hranicu medzi umením a neumením. Za dôležitejšie považuje úvahy o ich prepojení a paralelnom fungovaní, ktoré niekedy môže prospievať obom stranám.
