Otvorenie výstavy: 26. marca 2026 o 17 h
Trvanie: 27. 3. - 16. 5. 2026
Miesto konania: Považská galéria umenia v Žiline, výstavné priestory na 1.poschodí
Kurátorka: Kristína Hermanová
Vizuálna identita: Marek Mati

Vystavujúce študentstvo:
Radoslava Bajová, Tatiana Čerepanová, Lea Ďungelová, Nina Haasová, Nela Kakalejčíková, Michala Patrícia Kelová, Taja Kolesnik, Laura Kollarovičová, Veronika Mudráková, Klára Švorcová (VŠVU)
Lucia Bédiová, Nina Butkajová, Tamara Kasalová, Zuzana Kollárová, Ľubomíra Kručayová, Lukáš Labuda, Peter Lapin, Simona Laščáková, Johana Lunterová, Maroš Slosiar (AU BB)
Lukáš Bácskai, Erik Dulík, Monika Molčanová, Ema Reichstädterová, Vivien Tancerová (FU TUKE)

V Považskej galérii umenia v Žiline sa formát tzv. poprieskumových výstav formoval už od 90. rokov ako prezentácia semestrálnych prác študentov umeleckých vysokých škôl, pôvodne najmä z VŠVU v Bratislave. Zmena nastala v roku 2003, kedy začali tento koncept ďalej systematicky rozvíjať kurátorka Mira Sikorová‑Putišová, a kurátori Roman Popelár a Richard Gregor; projekt sa prvýkrát rozšíril aj o študentov z Košíc a získal komparatívny charakter. Postupným zapojením Banskej Bystrice sa do formátu ustálil ako cyklus KEBABB, ktorý sa stal jednou z profilových línií galérie. Po viac než desiatich rokoch sa znovu mapovať stav umeleckého vzdelávania na Slovensku a vytvárať priestor pre nácvik na porovnanie prístupov jednotlivých škôl. Posledný doterajší ročník KEBABB-u sa uskutočnil v roku 2017.

Po dlhšej prestávke sa dnes galéria k tomuto formátu vracia: vystavujú študenti troch umeleckých vysokých škôl (Bratislava, Košice, Banská Bystrica) a výstava prináša výber najčerstvejších prác zo zimných prieskumov. Oproti predchádzajúcim ročníkom sa však podstatne mení kurátorský prístup. Výstava už nie je chápaná ako reprezentatívny prehľad ani ako nástroj porovnávania škôl, ale ako autonómny kurátorský projekt s vlastnou témou. Študentské práce tu nevystupujú ako izolované ukážky kvality či jednotlivých médií, ale ako prvky, z ktorých sa komponuje výsledný celok. Na základe tematických súvislostí sú spojené do výstavy chápanej ako jedno autonómne dielo, vznikajúce z rôznorodých príspevkov. Výber preto nesleduje ambíciu predstaviť „to najlepšie“ v tradičnom zmysle, ale riadi sa predovšetkým vnútornou logikou a významovou súdržnosťou zvolenej témy.

Výstava No Start From Zero sa pohybuje okolo jednej základnej myšlienky: nič nevzniká z prázdna – každý život, telo, vzťah, obraz či gesto vstupuje do už existujúceho poľa – historického, spoločenského, rodinného alebo materiálneho – a zároveň ho ďalej pretvára.

Jednou z kľúčových línií  je kontinuita a dedičstvo. Diela ukazujú, že identita jednotlivca nie je autonómna, ale formovaná vzťahmi, prostredím a skúsenosťami, ktoré jej predchádzajú - či už ide o rodinné väzby, traumy, vizuálnu pamäť, alebo kultúrne a historické naratívy. To čo sa javí ako osobné, sa opakovane odhaľuje ako súčasť širšej štruktúry. Minulosť sa tu neuzatvára, ale pretrváva ako stopa, ktorá určuje podobu prítomnosti.

S tým súvisí aj druhá rovina — nemožnosť čistého začiatku. Viaceré práce pracujú s túžbou začať nanovo, očistiť sa, vystúpiť z daného rámca, no zároveň ukazujú limity tejto predstavy. Aj pokus o radikálny rez so sebou nesie zvyšky toho, čo mu predchádzalo. Nové nevzniká „od nuly“, ale ako transformácia, posun alebo reinterpretácia existujúceho.

Výrazne sa objavuje aj téma prostredia ako formujúcej sily — od rodiny a detstva, cez mediálny a politický priestor, až po krajinu poznačenú klimatickou zmenou. Prostredie nie je neutrálne; je aktívnym činiteľom, ktorý určuje spôsob vnímania sveta, hranice predstavivosti aj možnosti rozhodovania. Človek sa v ňom pohybuje medzi vplyvmi, ktoré si nevybral, no zároveň ich ďalej reprodukuje alebo mení.

Dôležitou vrstvou výstavy je aj napätie medzi stabilitou a premenou. Objavuje sa v materiáloch (betón verzus sklo, hlina verzus voda), v procesoch (kontrola verzus náhoda), aj v spoločenských mechanizmoch (tradícia verzus technológia, fakt verzus manipulácia). Diela ukazujú momenty, v ktorých sa niečo rozpadá, mení alebo destabilizuje — no práve v tomto pohybe vzniká nový tvar, nový význam.

Napokon výstava smeruje k uvedomeniu, že ako jednotlivci sme súčasťou celku; vstupujeme do sveta formovaného predchádzajúcimi generáciami a zároveň formujeme prostredie pre tých, čo prídu po nás. A nakoniec možno kladie otázku, ako v tomto neustále prebiehajúcom procese vedome existovať.