Peter Meluzin: Clone Line, 1998/2017
videoinštalácia, 10 ks počítačových monitorov, 1 ks počítač, reproduktory, reprodukcia v ráme 13 x 18 cm, el. kabeláž, video, farba, zvuk, 5 min 4 sec
Autor reaguje na riziká slabej kontroly klonovania a jeho možných zlyhaní – konštrukt klonovania (ako obsah, no i formálny charakter diela) podvratne používa ako kritický nástroj namierený voči klonovaniu samotnému. Clone Line nielenže evokuje proces zmnožovania: v sérii desiatich monitorov sa synchrónne premieta video zobrazujúce postavičky Barbie a Kena, ktorých postoj paroduje kompozíciu gigantického budovateľského súsošia Viery Muchiny „Robotník a kolchozníčka, 1937“ (ako zdroj klonovania), ale zároveň upozorňuje na prítomnosť vzniku obrazov s nereálnym základom a vytváranie reťazcov z nich – ako prejavov činnosti masmédií, no i ruptúr vznikajúcich pri ich fungovaní.
Získanie videoinštalácie doplní zbierku intermédií a mediálneho umenia – jej dopĺňanie je súčasťou výskumých aktivít PGU venovaných videoumeniu a intermédiám 90. rokov. Výskum ovplyvnila i predčasná smrť autora v roku 2019 – PGU tiež pracuje na získaní umelcovho archívu do svojej správy s cieľom uchovať ho a ďalej s ním vedecky pracovať. Primárnym cieľom získania uvedenej akvizície je zachovanie diela Clone Line (zrekonštruovaného v roku 2017) ako jednu z posledných existujúcich videoinštalácií autora, ktoré vytváral v 90. rokoch. V súčasnosti ich existuje zlomkový počet (v zbierkach iba niekoľkých inštitúcií.) V 90. rokoch však tieto diela významným spôsobom zadefinovali podobu videoumenia a inštalácie na Slovensku a Peter Meluzin patrí medzi nosných autorov prvej generácie videoumenia.
Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.
Juraj Bartusz: Chyť ma, chyť ma! Hľadám v pamäti tvár svojej spolužiačky Sáry Rosenblumovej, 1995/2019
videoinštalácia, televízor, stolček, prehrávač, el. kabeláž, video, farba zvuk, 7 min 10 sec, loop, ČB tlač na papieri 21 x 29,7 cm, 59 ks, text autora so signatúrou na papieri, 21 x 29,7 cm, variabilné rozmery podľa miesta inštalovania
Videoinštalácia Juraja Bartusza (*1933) – Chyť ma, chyť ma! Hľadám v pamäti tvár svojej spolužiačky Sáry Rosenblumovej, 1995/2019 je prípadom ojedinelého priestorového videodiela z 90. rokov, ktoré reflektuje problematiku historickej a kolektívnej pamäte, no predovšetkým upozorňuje na hrozbu jej zlyhania a následkov, tiež nesie silnú osobnú linku v sprítomnení osobných skúseností autora s II. svetovou vojnou. Dielo je konkrétnejšie zobrazením rizika nemožnosti/neschopnosti pamätať/pripomínať si holokaust. Je spodobením zabúdania – v neustálych pokusoch autora vybaviť si/nakresliť tvár spolužiačky židovského pôvodu Sáry, ktoré jedného dňa neprišlo do školy, a autor ju už nikdy viac nevidel. Videodielo sa tak týka vyššie spomínanej pamäti – fenoménu, ktorý v aktuálnom umení silno rezonuje a sprítomňuje jeden z paradoxov súčasnej spoločnosti: zaoberanie sa históriou je totiž aj prejavom obáv z budúcnosti. Aj tento aspekt aktuálneho umenia inštalácia Juraja Bartusza v mnohom predznačila.
Získanie diela doplní zbierku intermédií a mediálneho umenia, akvizičná činnosť je súčasťou výskumých aktivít PGU venovaných videoumeniu a intermédiám 90. rokov.
Akvizíciu podporil Fond na podporu umenia.
Peter Rónai: New Slovak Dream, 1994/2012
videoinštalácia, aparát CRT projektora BARCO, LCD TV, zvukový prehrávač, el. kabeláž, video, 20 min
Dielo vzniklo pre výstavu Videoart ´94 – Nature in motion v Prahe. Je citáciou či skôr dekonštrukciou filmu Andyho Warhola Spánok (1964) zachytávajúceho tvár spiaceho muža. Rónai však niekoľkohodinový záber na jeho tvár nahradil 240 minútovým (podľa minutáže VHS kazety) záberom na reprodukciu slajdu z tohto filmu. Ten premietal prostredníctvom BARCO projektora (zariadenie fungujúce na generovaní obrazu RGB systémom) na stenu – šlo o simuláciu plynutia (jedného z parametrov videa). Remake–ovaná verzia projekcie z roku 2012 (výstava Delete, SNG) pracovala s autorsky preparovaným/vyprázdneným zariadením BARCO – v tomto prípade šlo o simuláciu premietania. Aktuálne autor spája obe verzie do jedného celku: prázdny aparát BARCO simuluje proces premietania, ten však zabezpečuje TV na stene ako nosič a sprostredkovateľ tekutého obrazu, ktorý je súčasne statický. Nový slovenský sen/New Slovak Dream je reakciou nielen na podstatu médií (Medium is a message, M. McLuhan), ale tiež i „rónaiovsky“ britkou odpoveďou na dobiehanie západu zväčša ako kĺzania po povrchu podstaty.
Získanie diela doplní zbierku intermédií a mediálneho umenia PGU spolu so zámerom zachovať dielo New Slovak Dream ako videoinštaláciu, ktorá má pôvod v 90. rokoch a vznikla pre jednu z vôbec prvých výstav videoumenia v bývalom Československu (Nature in motion; Mánes, Praha, 1994). Práve videoinštalácia (popri inštalácii a objekte) výrazne zadefinovala podobu umenia (a videoumenia) na Slovensku v 90. rokoch – Peter Rónai patrí k “pionierom” slovenského videoumenia, ako jediný z prvej generácie videoumelcov sa tomuto médiu začal venovať už koncom 80. rokov. Je tiež prvým autorom, ktorý mal samostatnú výstavu videoinštalácií v 90. rokoch.
Akvizíciu podporil Fond na podporu umenia.
Rudolf Sikora: Vpred! (Hommage … à), 2004 – 2006
objekt, drevo, plátno, akryl, 345 x 685 cm
Predmetné dielo je presahom objektu a nástenného obrazu s výrazne humánnym posolstvom. Obraz/objekt je reprezentáciou muža – umelca (spasiteľa), ktorý nesie na chrbte odkazy utópií avantgárd, ich rozpadnuté znaky mixuje v jedno bremeno, jeden symbol. Jeho odkaz je vlastne avantgardným, mesianistickým. Je však nielen sebaprezentátorom, no i konateľom, aktivistom, tým, čo preberá a nesie zodpovednosť za umenie, no i tento svet – no nielen v zmysle umenia, ale aj morálky spoločenstva a v súčasnosti čoraz výraznejšie rezonujúcej klimatickej zmeny – hoci v jeho geste Vpred! i bremene (kríži ako metafory obety i utrpenia, kolektívneho i individuálneho) je viac pochybností, než jednoznačnosti.
Získanie diela doplní zbierku intermédií a mediálneho umenia, akvizičná činnosť je súčasťou výskumných aktivít PGU venovaných aktuálnym tendenciám umenia intermédií a mediálneho umenia po roku 1990.
Akvizíciu podporil Fond na podporu umenia.
