Nové akvizície PGU v Žiline v roku 2022 podporené dotáciou z FPU

Eva Filová: Sladké zajtrajšky, 1992 – 2002
Inštalácia, 56 ks papierových formátov, 40 ks 210 x 148 mm, 16 ks 297 x 210 mm, kresba, kombinovaná technika, koláž, variabilné rozmery

Základom diela je séria tlačovín komentovaných autorkinými vstupmi, prezentovaných v inštalácii s variabilnými rozmermi. Je kolekciou autorkou apropriovaných (privlastnených) volebných lístkov z volieb do parlamentu v rokoch 1992 – 2002). Ilustrovala ich podvratným jazykom – vlastným systémom sexuálnych symbolov. Využila vážne ponímané tlačovany, akými sú volebné lístky politických strán, aby poukázala na problém, že politickí predstavitelia sú tiež jedincami, ktorí sú vystavení polarite túžba po moci – služba verejnosti. Jej jazyk – v zmysle interpretácií lístkov, je vyslovene radikálny – kresbami so sexuálnymi konotáciami, kde jednotlivé motívy sú vytvárané a aplikované na konkrétne politické strany, poukazuje aj na mocenské a nedemokratické praktiky týchto strán, tiež na to, že ich výlučnými predstaviteľmi sú muži. Dielo bolo prezentované na výstavách:
2003 – Permanentný romantizmus, GMB, Bratislava
2003 – Ženské je politické, Galéria mladých, NG, Nitra (samostatná výstava)
2006 – 22 minút 50,28´´, Artfactory, Praha
2019/2020 – Moc bezmocných, Kunsthalle Bratislava

Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.


Eva Filová: Angažovaný šatník, 2006 – 2014
inštalácia – textil, farba na textil, štipce, šnúra na bielizeň, 18ks bielizne s nápismi (4ks tielko, 2ks tričko, 2ks ponožky, podprsenka, 2ks nohavičky, 2ks rukavice, čelenka, trenky, slipy, čiapka, opasok) rozmery: variabilné

Čierne a biele kusy bielizne (ponožky, rukavice, ženská aj mužská spodná bielizeň, tielka, tričká, čiapka, opasok) sú nainštalované na šnúre, pripnuté štipcami ako sušiace sa prádlo. Kusy oblečenia nesú nápisy ako eutanázia, sterilizácia, interrupcia, registrované partnerstvo, výhrada svedomia, odluka cirkvi, intolerancia, katechizmus, atď. Autorka v tejto inštalácií stavia vedľa seba pojmy, ktoré reprezentujú ľudskoprávne hnutia a na druhej strane nehybnosť cirkevných dogiem. Bielizeň, ako kus oblečenia, ktorý nosíme na koži, ale zároveň sa dá vyzliecť, oprať či vymeniť, tu zohrávajú úlohu symbolu a má viac možností interpretácie. Všetky nápisy odkazujú na citlivé témy, ktoré aj vďaka typu oblečenia a farby môžu identifikovať toho, kto ich nosí.

Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.


Ladislav Čarný: Vysávanie pre mužov / z cyklu Domáce práce pre mužov, 2001
vysávač, ultrafialové svietidlo v hubici, koberec s textom napísaným fosforovou farbou, zatemnený priestor, rozmery koberca 400 x 150 cm

Dielo vzniklo ako súčasť cyklu Domáce práce pre mužov (Vysávanie pre mužov, Žehlenie pre mužov), ktorý reflektuje alebo spochybňuje tradičné ponímanie rolí pri starostlivosti o domácnosť. Pri vysávaní sa na koberci zviditeľnia časti textu. Ide o feministický text Meret Oppenheimovej, ktorý bol súčasťou jej ďakovnej reči pri preberaní ocenenia mesta Bazilej v januári 1975. Text preložil Rudolf Fila. (Ladislav Čarný)

Ak by sme na túto dvojicu prác nazerali optikou témy, naozaj tvorí ojedinelú kategóriu diel, v ktorej autor – z pozície muža – reflektuje na problematiku delenia rodových rolí a im prislúchajúcich činností vykonávaných ženami a mužmi. V diele sa divákovi prostredníctvom vysávania koberca v zatemnenej miestnosti odkrýva úryvok textu umelkyne Méreth Oppenheim, v ktorom hovorí, že od čias zriadenia patriarchátu muži považujú svoju ženskú stránku za niečo menejcenné a projektujú ju do žien, – a tie sú potom nútené prežívať svoju vlastnú ženskosť dvojnásobne – sú akoby ženami na druhú. Z hľadiska formy diela – interaktívna inštalácia, je pokračovaním skupiny diel umelca, v ktorých pracuje s textom: týka sa jeho významu, problematickosti spojenej s jeho vnímaním, no tiež výkladu a nemožnosti ho uchopiť – čo autor demonštroval tým, že pri interakcii s inštaláciou (vysávaním) nebolo možné ho odčítať celý – pod UV svetlom v trubici vysávača sa na koberci objavila vždy len príslušná časť, bol vytvorený fosforeskujúcou farbou. (Mira Sikorová-Putišová)

Dielo bolo prvýkrát vystavené na výstave Lighthouse v PGU v Žiline a v GJK v Trnave v r. 2001. Ďalšie výstavy: Galéria Buryzone, 2002. Galéria Slovenského inštitútu Praha, 2006, Dom Umenia Bratislava, 2010. Galéria umenia E. Zmetáka, Nové Zámky, 2014.

Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.


Peter Meluzin: Afterparty, 2012
video, farba, zvuk, 7´ 6´´, slučka

Autonómne video výtvarníka zachytáva prázdne priestory, kde patinu času verne demonštrujú závoje hustých pavučín s pavúkmi povievajúce vo vánku za zvukov meditatívnej hudby. Je dominantnou zložkou videa popri obrazovej časti, v ktorej sa striedajú zábery na celky i detaily. Ak je miesto, kde bolo video snímané, povedomé, nie je to náhoda. Autor zachytil podzemné priestory na Konventnej ulici č. 14 v Bratislave, kde sa na jar 1989 uskutočnila neoficiálna výstava Suterén. Bola zavŕšením akčných podujatí Terény (1982 – 1985), kolektívnou in-situ akciou s výstupmi do inštalácie a objektu. Organizátor Peter Meluzin prizval teoretika Radislava Matuštíka, aby toto podujatie kurátorsky zastrešil. Ak aj bolo Meluzinom koncipované ako podvratná reakcia na vtedajšiu hegemóniu neoexpresionistickej maľby, popri anticipácii nových médií, nalinkovala konanie ďalších podujatí, najmä výstav Elektráreň T. a ON/OFF, ktoré prvý krát prezentovali práve videomédiá. Kontext udalostí zviazaných s priestorom, kde video vzniklo, formátuje jeho interpretáciu: môže byť archeológiu priestoru, pripomenutím jeho genia loci prostredníctvom obrazu – sugestívneho vo výraze. Po prvý raz naozaj stíšený tón narácie diela autora má svoje opodstatnenie: expresívne tvaroslovie k úvahe nad uplynulou periódou v umení a udalosťami, ktoré jeho obraz od roku 1989 zmenili, nie je potrebné. Navyše, slovami autora, čiže vizuálnym jazykom videa: priestory Suterénu aj tak stále zostávajú alternatívnymi. (Mira Sikorová-Putišová)

Projekt Suterén, realizovaný v apríli 1989, oponoval oficiálnym výstavným priestorom a prezentáciám. Priestory Suterénu v apríli 2012 ostávajú alternatívou. Alternatívna scéna sa však prezentuje v oficiálnych priestoroch (včetne „suterenistov“).
Peter Meluzin

Dielo bolo prvýkrát predstavené na výstave Balkón na Kudlákovej č. 5 (2012) v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave.

Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.


Peter Meluzín: Skarabeus (teória všetkého), 2006
videoinštalácia, 3 DVD, dataprojektor, 2 TV Lenco

Vo videoinštalácii sa autor navracia k relativizovaniu kultov spojených s náboženstvom, ako bolo princípom viacerých diel v 90. rokoch. Prezentuje v nej Jána Pavla II. ako jedinca, ktorému zlyhala telesná schránka, no podobne i vedca Stephena Hawkinga. Krátke videá, kde sú zachytení, malým formátom kontrastujú s veľkoplošnou projekciou skarabea valiaceho guľku trusu. Jeho čulý pohyb je v protiklade so zobrazeniami pápeža a vedca. Autor jednak upozorňuje na zraniteľnosť fyzickej stránky jedinca, no vzniká tu i ďalšia paralela: vo videoinštalácii sa tiež sprítomňuje nezlomnosť ducha jedincov, ktorí sa snažia vzdorovať svojmu postihnutiu. Vďaka stíšenej atmosfére videoinštalácie vyniká jej existenciálny podtón.

Dielo bolo prvý raz prezentované na výstave IN(TER)MEDIA(S)RES (2006) v Považskej galérii umenia v Žiline.

Nadobudnutie danej akvizície podporil Fond na podporu umenia.